Ako súdruhovia z STV chceli zo mňa Jožka Púčika urobiť

Autor: Ivan Brada | 3.1.2011 o 9:47 | Karma článku: 20,17 | Prečítané:  15170x

Televízni novinári, ktorí chcú robiť investigatívnu publicistiku na Slovensku, to nemajú vôbec jednoduché. Momentálne ju ani nemajú kde realizovať. Počas posledných dvoch rokov postupne zanikli relácie Čierny Peter (Televízia TA3) a Paľba (Televízia Markíza), relácia Reportéri Slovenskej televízie bola spútaná do neškodnej podoby. Dôvodom je aj silný vplyv záujmových skupín, ktorým zverejňovanie rôznych ekonomických machinácií prirodzene prekáža. Unikátna je ale situácia v STV, kde proti novinárom dlhodobo bojoval "z vnútra" vlastný manažment. Po spojení Slovenskej televízie so Slovenským rozhlasom a odchode Štefana Nižňanského z čela STV vzniká priestor aj pre návrat relácie Reportéri k slobodnejšej podobe. Či sa tento priestor podarí využiť bude záležať na novom vedení spojenej inštitúcie. Rizikom je budúca voľba šéfa Rozhlasu a televízie Slovenska priamo parlamentom.

Keď sviečka zhasla, môžeme zasvietiť

Sviečka Štefana Nižňanského vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej televízie definitívne dohorela. Ako redaktor relácie Reportéri STV sa po jeho odchode pokúsim v blízkej budúcnosti v niekoľkých úvahách popísať udalosti, ktoré mali dopad na tých novinárov, ktorí sa snažili za každú cenu dodržiavať princípy nezávislosti novinárskej tvorby. Nie všetko sa ale dá zverejniť na blogu. Štefan Nižňanský je totiž známy vyhrážkami voči kritikom, či už ide o podávanie žalôb alebo trestných oznámení. Nedávno tak podal nezmyselné trestné oznámenie na herečku Zuzanu Fialovú, ktorá len inými slovami pomenovala to, čo je už dlho verejným tajomstvom - že sa v Slovenskej televízii divne narába so štátnymi financiami veľkého rozsahu.

V tejto situácii treba povedať, že primitívna cenzúra znemožnila v relácii Reportéri zverejniť viaceré dôležité kauzy, ktoré mali dopad na verejné financie (napríklad kauza zvolenského mäsokombinátu a zmiznutia štátnych hmotných rezerv za 200 miliónov korún, kauza vyšetrovania podvodu s pozemkami v Michalovciach, hospodárenie a investovanie štátneho podniku Bratislavská teplárenská, a. s. a podobne). Aktéri týchto káuz si mohli vďaka dobrým kontaktom v spriaznených politických stranách alebo aj priamo v STV oddýchnuť. Úzka skupina inak veľmi neschopných ľudí, dosadená do niektorých vedúcich pozícií v STV po príchode Štefana Nižňanského, tak ignorovala verejný záujem a bránila novinárom plniť základné poslanie verejnoprávnej televízie. Niektorí novinári v relácii Reportéri sa navyše stali predmetom dlhodobého pranierovania zo strany nadriadených. A to hlavne v prípadoch, keď sa postavili proti cenzúre alebo odmietli spracovať účelovo motivované reportáže na objednávku manažmentu.

Štefan Nižňanský začal verejne slovne útočiť na vlastných reportérov prakticky hneď po nástupe do funkcie. Zatiaľ čo v Českej televízii „svojich novinárov" voči tlakom z vonkajšieho prostredia starostlivo chránia, technológia uplatňovania moci v STV sa zamerala na „boj s vnútorným nepriateľom". Niektorí reportéri tak museli venovať viac energie boju o zachovanie si profesionálnej cti, ako samotnej práci. Proti verejnému ohováraniu zo strany manažmentu sa pritom redaktori rovnako verejne brániť nemohli, pretože by ich vyhodili za „vynášanie interných záležitostí" a „poškodzovanie záujmov STV". Rada Slovenskej televízie o tieto záležitosti (podozrenia z cenzúry, porušovanie zákona a podobne) neprejavovala záujem takisto s tým, že ide o interné záležitosti STV.

V mojom prípade vnútorné útoky vyvrcholili trestným oznámením, ktorému predchádzal nátlak zo strany mojich nadriadených v súvislosti s pozemkovými machináciami vo Veľkom Slavkove.

Ako za socializmu ...

V dôsledku  „pacifikácie" relácie Reportéri sa na verejnosť nedostali viaceré investigatívne zistenia, ktoré by však verejnoprávna televízia tajiť nemala. V takej situácii  je len otázkou času, kedy novinárom dôjde trpezlivosť.  Pred pár mesiacmi som sa tak dostal ku kauze Veľký Slavkov II, v ktorej môže Slovenský pozemkový fond (SPF) prehrať na súde 100 miliónov eur  za údajne zmarenú investíciu, ktorej náhradu si uplatňuje istá schránková cyperská spoločnosť. Všetko sa to deje za veľmi čudných okolností. „Verejnoprávna" STV mi však opakovane tému odmietla povoliť nakrúcať. Ide pritom o obrovské verejné zdroje (po prepočte na starú menu sú to 3 miliardy Sk), v prípade sú zainteresovaní vplyvní veľkopodnikatelia aj vysoko postavená osoba v oblasti súdnictva (jej meno zatiaľ nemôžem zverejniť). Keďže iné médiá o priebehu kauzy nevedeli, bolo mojou povinnosťou tieto zistenia zverejniť a na závažné skutočnosti upozorniť aj ďalších novinárov. Odkazy na tému Veľký Slavkov II uvádzam takisto pod týmto článkom.

Po napísaní série článkov o kauze Veľký Slavkov II na blogu denníka Sme, z ktorých čerpali aj ostatné médiá, som sa v Slovenskej televízii už v máji 2010 dočkal hrubých vyhrážok. Mal som prestať písať, pretože údajne urážam štátne inštitúcie a ako zamestnanec STV nemám právo blogovať. Dopúšťam sa vraj hrubého porušenia pracovnej disciplíny a to je aj dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Po mojej námietke, že už dlhšiu dobu žijeme v demokratickom štáte, že žiadne predpisy v STV mi blogovať nezakazujú, že právo na slobodu prejavu mi zaručuje článok 26 Ústavy SR a že ten istý článok ústavy zaručuje aj právo verejnosti na informácie, mi bolo odporučené, aby som sa radšej venoval  „písaniu o psychológii". Dôvodom celého cirkusu malo byť to, že sa na moje blogy v STV sťažoval jeden pán minister, ktorého meno zatiaľ nezverejním, ktorý však veľmi dobre rozumie tomu, o čo v kauze Veľký Slavkov II ide. Smutné je ale to, že podľa predstáv v STV som nielenže o danej kauze nemal nakrúcať reportáž, ale som o svojich zisteniach nemal verejnosť vôbec informovať. Súdny boj o 100 miliónov štátnych eur by tak ale prebiehal potichu a bez verejnej kontroly.

O ďalšom hrubom nátlaku zatiaľ pomlčím. Krátko po tom, čo som sa o priebeh kauzy ďalej zaujímal, som sa však ako jediný reportér relácie dostal na listinu „nadbytočných" zamestnancov v rámci hromadného prepúšťania v dôsledku „zlej finančnej situácie v STV". Za nadbytočného ma označil môj priamy nadriadený Oto Nittmann, ktorý voči mne už predtým urobil niekoľko nátlakových krokov.  Vzhľadom na to, že som vedel v prítomnosti zástupcu Nezávislých kresťanských odborov Slovenska preukázať, že určite nie som „nadbytočnejší" ako moji kolegovia v redakcii, som sa podľa informácie z odborov zo zoznamu nadbytočných „stratil". Vedúci zamestnanec personálneho odboru sa počas rokovania pred svedkami priznal, že mi už v minulosti on sám odporučil z STV odísť pre „takzvané politické dôvody". Pokus o moje vypoklonkovanie z STV pre údajnú nadbytočnosť sa tak skončil neúspešne.

Pokus o kriminalizáciu novinára

Ešte som si nestihol túto situáciu ani poriadne vychutnať, už ma čakalo ďalšie prekvapenie. Bol to nečakaný telefonát z polície s tým, že som podozrivý z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Trestné oznámenie podané v októbri 2010 podpísal sám generálny riaditeľ STV Štefan Nižňanský. Spáchanie trestného činu malo spočívať v tom, že som mal v rámci schválenej dvojdňovej pracovnej cesty do Banskej Bystrice a Zvolena nad rámec cestovného príkazu na druhý deň cestovať so služobným autom „na otočku" kvôli nakrúcaniu aj do Michaloviec. Tým mala Slovenskej televízii vzniknúť údajná škoda - 58 eur. Túto si STV nevymáhala voči mne v škodovom konaní, ale siahla rovno po trestnom oznámení. Čo tam po tom, že všetky nakrútené rozhovory či už v Banskej Bystrici, vo Zvolene alebo v Michalovciach boli použité v riadne schválených reportážach STV, ktoré som na základe súhlasu nadriadeného po návrate z cesty aj postrihal a pripravil do vysielania ... Čo tam po tom, že som do Michaloviec musel cestovať, lebo si to situácia počas nakrúcania vyžiadala ... bez nakrútenia respondenta by nebolo možné reportáž.odvysielať. (Podotýkam, že jazdy služobnými vozidlami v STV podrobne zaznamenáva systém GPS a ich výpis dostávajú e-mailom všetci v redakcii vrátane nadriadených hneď na druhý deň po jazde).

Z taktických dôvodov však nebudem zatiaľ informovať o ďalších podrobnostiach prípadu, ktorý polícia vyšetruje.  Je ale nepochybné, že obvinenie stojí na klamstve toho, kto má dôvod pokúšať sa o moju profesionálnu likvidáciu. Možno ide aj o diskreditáciu novinára, ktorý sa chce ďalej venovať prípadu Veľký Slavkov II. Otázkou totiž je, prečo trestné oznámenie prišlo až po dvoch mesiacoch od údajného trestného činu? Prečo prišlo až potom, ako sa stala moja „nadbytočnosť" v STV neobhájiteľná? Prečo prišlo v časovej súslednosti po tom, čo som poslal na určité miesta ďalšie otázky súvisiace s uvedenou kauzou?

Budem druhým Jožkom Púčikom?

Vzhľadom na to, že som počas uvedenej pracovnej cesty nakrútil namiesto jednej hneď dve reportáže a ešte mi zostal čas aj na „dokrútku" k tretej reportáži, je zrejmé, že som počas pracovnej cesty postupoval z pohľadu financií verejnoprávnej televízie efektívne a nie naopak. O škode 58 eur nemôže byť potom ani reči. Namiesto pochvaly však čelím trestnému oznámeniu vlastných nadriadených. Ide o trestné oznámenie toho istého manažmentu, ktorý nie je schopný uspokojivo vysvetliť finančné operácie za milióny eur (o narábaní s verejnými financiami v STV informuje napríklad nedávno založená webová stránka www.vikiliga.sk ).

V podstate však možno aj túto situáciu brať s humorom. Konečne sa našiel „vinník", ktorý je zodpovedný za obrovský finančný deficit STV a za roky tunelovania tejto verejnoprávnej inštitúcie. Pripadá mi to tak trochu  ako v divadelnej hre Ivana Stodolu „Jožko Púčik a jeho kariéra". Jožko Púčik bol v tejto hre drobný úradník, zamestnanec dobročinného spolku Humanitas. Ten sa v hre takmer stal obeťou správcu, ktorý ho obvinil z defraudácie peňazí z pokladne spolku. Na Jožka Púčika, ktorý už čakal na úradnícku definitívu, tak namiesto kariérneho postupu čakalo väzenie. Púčika nakoniec prepustili keď sa zistilo, že peniaze zapotrošil niekto iný .... samozrejme že ten, kto Púčika prinútil, aby sa k defraudácii priznal on.

Podobnosť s týmto prípadom je našťastie len čiastočná. Napriek tomu, že Jožko Púčik je mojou obľúbenou literárnou postavou, ja sa len tak pasívne kriminalizovať ako on nenechám. A už vôbec nie od bývalých súdruhov z čias socializmu, ktorí boli protežantmi v Komunistickej strane Československa (Štefan Nižňanský, Oto Nittmann a ďalší v STV) ... prípadne sa ich meno nachádza v zozname agentov československej štátnej bezpečnosti vo zverejnených  registroch Ústavu pamäti národa (pretože aj taký človek  v STV po nástupe Štefana Nižňanského dohliadal na vysielanie Reportérov).

Mimochodom, je zaujímavé, že v septembri 2010 dokončenú reportáž „Pozemkoví kúzelníci" o vyšetrovaní podozrenia z podvodu s pozemkami v správe Slovenského pozemkového fondu v Michalovciach (o ktorej nakrútenie okrem iného išlo a kvôli ktorej mi chcú prišiť čiernu jazdu) Slovenská televízia bez vysvetlenia dodnes neodvysielala .... hoci v tomto prípade išlo vo vzťahu k verejným zdrojom určite o viac, ako je mnou údajne zneužitých 58 Eur .... Už len čerešničkou na torte je fakt, že len pár dní pred Vianocami 2010 dostala strihová pracovníčka v redakcii Reportéri pokyn, aby  „Pozemkových kúzelníkov" napálila na DVD a odovzdala nadriadenému. V čase, keď sa dá po spojení Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu predpokladať postupný odchod vedúcich zamestnancov z STV je otázkou, pre koho potreby a na koho podnet mala byť daná neodvysielaná relácia napálená? Prípadne - komu a prečo sa daná reportáž dostane do ruky?

P.S.: V prípade Ota Nittmanna ide o syna Rudolfa Nittmanna, ktorý bol počas socializmu dlhé roky moskovským korešpondentom v denníku Pravda. Jeho meno podľa zverejnených údajov samozrejme nechýba pod normalizačnou výzvou "uvedomelých" novinárov z roku 1969 pod názvom "Slová do vlastných radov." Táto výzva bola zrejme v tom období adresovaná dobovým Púčikovcom - teda tým novinárom, ktorí nepochopili historický význam bratskej pomoci spriatelených armád niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy ...

Ale to už raz tak býva - jablko nepadá ďaleko od stromu.  Na zamyslenie je skôr to, že sa podobní ľudia  vo verejnoprávnej televízii vo vedúcich pozíciách objavili aj vyše 20 rokov po nežnej revolúcii. Vlastne potom nie je ani prekvapením, že Slovenská televízia počas éry Štefana Nižňanského nepredlĺžila pracovné zmluvy novinárkam, ktoré v relácii Reportéri bojovali proti neprofesionálnym zásahom do relácie alebo odmietli robiť reportáže na objednávku (Martina Kubániová či Ladislava Šustová). Takýchto ľudí tak z relácie úspešne vypoklonkovali a so zvyškom sa neváhali porátať, trebárs aj vykonštruovaným trestným oznámením.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?