Ak je však nedostatok podpory pri uspokojení potrieb dlhodobo a citeľne veľký, pocit hanby sa zvnútorní a objavuje sa v akýchkoľvek situáciách, ktoré sa niečím podobajú na situácie predchádzajúce. Hanba môže situačne vzniknúť pri nedorozumení, odmietnutí, hodnotení, kritike, pri mentálnom, fyzickom či sexuálnom zneužívaní. Dôležitým prvkom upevnenia väzby potlačenej potreby a hanby je najmä nedostatok podpory. Podľa psychoterapeutov nie je preto hanba osobný nedostatok, ale nesúlad medzi človekom a jeho okolím.
Tak či tak, zakorenený pocit hanby človeka ochudobňuje o sociálne kontakty a o možnosť využiť rôzne situácie v prospech svojho osobnostného rastu. Okruh nepríjemných situácií, ktorým sa vyhýba sa rozširuje. Prežívať toxickú hanbu je nepríjemné samo o sebe. Hanba môže byť preto potlačená a navonok maskovaná. Uvedomiť si dojmy, myšlienky a pocity týkajúce sa hanby je veľmi ťažké aj v procese psychoterapie (J.Mackewn).
Pocitom hanby sa každý bráni svojským spôsobom. Hanba pramení v neverbálnej komunikácii v ranom detstve a môže byť mimo vedomia. Maskou sú niekedy pocity neurčitej nespokojnosti. Vyhýbať hanbe sa človek môže aj hnevom, bujarou náladou, vzdorom. Pocit hanby je aj súčasťou telesnej štruktúry. Môže ho sprevádzať telesné napätie, rôzna bolesť, ale aj iné príznaky. Napríklad búšenie srdca, spotené ruky, čevenanie sa, tras tela, studený pot, túžba prepadnúť sa pod zem.. Ľudia, pre ktorých je hanba chronickým problémom reagujú pocitmi hanby a nenávisti v samote, často okolo tretej či štvrtej hodiny rannej. (J.Mackewn)
Celkovo sa dá povedať, že dlhodobé pocity hanby vedú k fixovaniu kontaktného štýlu vo forme deflexie (vyhýbavé správanie sa) a retroflexie (zábrana prejaviť sa). Zaujímavým fenoménom je takzvaná „zástupná hanba“ (A.Kopunec), keď sa človek hanbí za niekoho iného. Napríklad, keď v speváckej súťaži v televízii niekto spieva falošne. Alebo keď filmového hrdinu prichytia v trápnej situácii. V tomto prípade sa dá hovoriť aj o iných mechanizmoch prežívania hanby – (môže ísť aj o projekciu?).
V interaktívnom kontaktnom cykle sa zábrany môžu prejaviť v neschopnosti človeka ísť do priameho kontaktu so svojím okolím. A to napriek mobilizácii energie momentálnej potreby (potreba nesúhlasiť, kritizovať, povedať svoj názor, pochváliť, urobiť pohyb, gesto, vyjadriť emóciu). Z tohto hľadiska je blokovaná samotná akcia, čím je znemožnený priamy kontakt, reakcia okolia a následná asimilácia tejto skúsenosti. Energia potreby sa tak prejaví v neverbálnej a v emocionálnej úrovni. Môže to sprevádzať aj maskovanie pocitov hanby pred sebou samým.
Potlačenie (alebo aj prekrútenie, preháňanie, prenesenie) pôvodnej potreby môže viesť k jej zmrazeniu. V dlhodobo zahanbujúcej situácii nedokážeme totiž svoje potreby prirodzene zavŕšiť ako dokončený celok (prirodzený Gestalt). S potlačenými potrebami a pocitmi strácame kontakt. Dôsledkom pocitov hanby tak môže byť aj zdanlivo bezproblémové správanie, ktoré je však v rozpore s našou prirodzenosťou (vznikajú takzvané fixované Gestalty). Cez falošné sebauvedomenie potom človek interpretuje každú ďalšiu udalosť.
Fixované Gestalty z minulosti sa prejavujú v prítomnosti a v prítomnosti sa dajú aj skúmať. Je preto možné postupne si uvedomovať aj ich kontext.
